Prehlasujem, že túto tému vkladám na základe piesne počutej v rádiu, a síce s názvom Rock'n'Roll Train. Za diskutovanie o albume, aj kým ešte nevyšiel, argumentujem slovami: "Aj vy ste diskutovali o AMOLAD mesiace predtým, než oficiálne vyšiel".
Žiadam všetkých účastníkov témy (moderátorov nevylučujúc), aby sa vyjadrovali k veci, k témam týkajúcim sa austrálskej kapely AC/DC; a nie mimo tému - obzvlášť nežiadané sú vyjadrenia smerujúce k vedeniu tohto fóra, medziľudské konflikty tohto Online Klubu či napádanie hudobného vkusu zúčastnených arogantným a vulgárnym spôsobom.
Na záver pridávam pôvodný príspevok:
Aby som teda (na základe objektívnej kritiky Crusadera) prispel skutočne k téme. (V konečnom dôsledku by na to došlo aj bez jeho varovania.
)AC/DC, hoci sa objavujúci na titulkách Hard Rock/Heavy Metal časopisov, sa odjakživa považovali za Rock'n'Roll (ďalej len RnR). A preto ich treba takto vnímať. Do istej miery si môžeme RnR spájať Bluesom - kašlú na inteligentné texty, komplikované melodické stavby -> ich cieľom je poukázať na to, že sú tu aj oni. A že ich to nesmierne baví.
Ak teda vyslovene infantilnú pieseň The Jack vnímate ako srandu, vyhrali ste. Myslím si, že je dokonca nezdravé ich počiny hodnotiť reálne, s vážnou tvárou, či nejako študovať gramatiku songov ("Womans"? Nás vždy učili množné číslo "Women"). RnR tu bol vždy preto, aby nás zabavil, aby mal gule a dostal nás do tempa; nie, aby nás emočne ohromil.
Z piesne RnR Train som nadšený, nakoľko ide (IMHO) o prvý skutočne dobrý počin kapely za posledných 20 rokov. Albumy Ballbreaker - to už nebola žiadna sláva a Stiff Upper Lip mal hádam jednu dobrú pieseň (Stiff Upper Lip
). Nejako sa z toho vytratili grády, gule.Mňa osobne však zaujali aj soundtracky samotného speváka, Briana Johnsona, nahrané pár mesiacov dozadu k istej klasickej "huličskej" komédii. Trošku upustili na RnR, vyzneli viac rozprávačsky a bluesovo. Ostal som veľmi príjemne prekvapený.
Black Ice je ale návrat k ich klasickému RnR. Myslím si, že gitara už nedosahuje dimenzie Scottovskej éry (splývajúca, riffová, neponáhľajúca sa, ufeelingovaná gitara, navyše jednoduché, ale diabolsky feelingové sóla, zbytočne nepreznievajúce tóny). S nástupom nového speváka sa zvuk trocha posunul (nehovorím, že od lepšieho k horšiemu, skôr si to predstavujte ako z "ľava do prava", stále na rovnakej úrovni hodnoty). Gitara začala byť viac sólová vo vyšších tónoch (Thunderstruck, Who Made Who), menej zabednená (hlavne na vystúpeniach, všimnite si gitaru napr. v piesni High Voltage z legendárneho koncertu Donnington '91) a sóla majú komplikovanejšiu príchuť, feeling doplňujú efektné intervalové "pohyby" po hmatníku. A takýto bude aj nový album!
Áno, osobne inklinujem k ére Bona Scotta. Jeho hlas mi prišiel komplikovanejší, obšírnejší, dokázal sa do toho fakt vžiť. Brian Johnson je ale skvelý zabávač (Scott sa na pódiu dokopy na nič nezmohol) a má nezabudnuteľnú farbu hlasu, ktorú milujem. Aj preto sa tešte na skvelú Show, ktorú so sebou turné prinesie.
Čo sa týka gitary vtedy a dnes, neviem sa rozhodnúť. Asi tak narovnako.
No a čo sa týka ostatných členov kapely, prakticky ani neviem, že tam sú - sem tam mi efektne zaduní basa, ale inak si ani nevšímam, že existujú.
